Z archívu redakcie..

V zápale učenia som skoro zabudol sem prihodiť sľúbený kúsok :-) Toto vzniklo ešte na gympli - z povinnosti podotýkam - za necelé dve hodiny, no slovenčinárka to potom stihla rozdistribuovať po celej škole a nechcela mi veriť, že som to napísal sám (tiež by som asi zapochyboval, čítať to ako tretia strana). Ale verte-neverte, keď sa človek v nedeľu večer nudí na intráku, kadečo z neho vylezie..

Teraz by som tam pár vecí zrejme napísal inak, ale väčšina viet stále súhlasí.. A aj tak predpokladám, po skúsenostiach z gympla, že to skoro nik nepochopí.. :-)

Odchod

Ráno vstal skôr ako zvyčajne, skôr ako celá dedina, skôr ako Slnko. Jeho bosé nohy sa nečujne dotkli dlážky, bez najmenšieho hluku prešli domom. Rýchlo sa obliekol a vyšiel z domu do maštale. Nezaváhal ani na chvíľu, vedel, že teraz nadišiel ten správny čas. Rozhodnutie padlo už skôr, nebola iná možnosť. Musel odísť.

Vydal sa hore dolinou. Osada bola taká mĺkva, ako ju ešte nikdy predtým nezažil. - Všetko spalo, všetko bolo tiché. Bodaj by aj nie! pomyslel si. Pohľad mu skĺzol na vrcholec Krivej. - Kým sa Slnko prederie nad kopec, budem už dávno preč. Za poslednou chalupou sa pustil hore lúkou smerom k hore.
Doznievala teplá letná noc, kvapky rosy blikotali na steblách a odhaľovali jeho kroky v tráve. Ako sa postupne vzďaľoval, rozmýšľal o svojom rozhodnutí. Dlho sa zahrávala jeho pochabá duša s touto myšlienkou... - Ako može byť človek taký naivný? Uverí myšlienke, ktorá by sa ani v tom najlepšom prípade nemohla uskutočniť. Myšlienke - kukučiemu vajcu. Premýšľaš o nej, si ako sýkorka, ktorá kŕmi kukučie mláďa, neuvedomujúc si, že ubližuje sebe i svojim najbližším. Aj ja som v sebe kŕmil kukučku, ale mladosť prešla... .. a ako vták, aj ja musím vyletieť z hniezda a, úspešne či nie, ísť vlastou cestou.

Zastal. Obzrel sa. Posledný pohľad na dolinu, posledný pohľad na dom, kde spali ešte stále nič netušiace duše najbližších, posledný pohľad na život, ktorý v tejto chvíli zanechal..
Pozorne uprel zrak do diaľky. Všímal si všetko, dôkladne, akoby si chcel tento obraz navždy zachovať - dedinka, uchýlená pod previsnutým štítom Krivej. Domček vedľa domčeka. Pomedzi domčeky sa kľukatili dve stuhy. Jedna, trblietavá, potôčik prameniaci povyše dediny, ktorý si vytvoril strapatú cestu dedinou. Raz tiekol sem, inokedy zas tam, akoby sa chcel dostať do každého dvora, akoby ani nechcel opustiť dedinu.
Tou druhou stuhou bola dedina opásaná z hora na dol. Rozdelená vo dvoje - čiernou stuhou cesty. Cesty, z ktorej práve odišiel. Cesty, z ktorej odišiel, aby mohol ísť tou svojou, vlastnou cestou..

Opäť mu skĺzol pohľad z osady na Krivú. Majestátne sa týči nad dedinou, odpradávna ju strážiac. Keď prišiel pod mohutný javor na úpätí, vyjavili sa mu detské hry - keď im bol strom kamarátom - lozili po ňom, stavali si v jeho korune obydlia, z ktorých pozorovali, čo sa deje na lúke na druhej strane. Aj dnes tam boli zvieratá na prechádzke z lesa. Akoby sa aj ony chceli pokochať tým malebným pohľadom - na dedinu, na Krivú, skláňajúcu sa nad ňou, ako matka nad dieťaťom v kolíske, akoby sa aj ony chceli rozlúčiť v momente, keď sa na oblohe menili stráže.
Posledný pohľad. Posledný pohľad na dedinu, ktorá v tomto okamihu strácala svojho syna. Musel odísť. Vlastnou cestou...

Ešte jeden pohľad oblohe, hore... A cítil vietor, ktorý ho unášal.. jeho vlastnou cestou.

Musel odísť.